Najkrajšie prázdniny- kapitola 1

10. srpna 2014 v 16:20 | Taria
Takže začínam s písaním príbehov. Vopred sa ospravedlnujem že toho nieje veľa. Ak sa vám bude páčiť dajťe prosím nejaký komentík budem rada.
Dej sa odohráva po filme Avengers ale nenadvezuje na Thor 2. Proste som si trochu pozmenila dej.
Tento príbeh je skôr pre Loki-fanynky. Prajem príjemné čítanie.


Kvapky dažďa stekali po prednom skle a pripomínali mi, ako veľmi sa musím ponáhľať. Chata už síce nebola ďaleko ale išlo o to, že jediná cesta viedla cez most ktorý na tri týždne v roku zmyzne pod prívalom vody, ktorá vzniká pri topení snehu z okolitých hôr, plus ten dážď tomu rozhodne nepridáva.
Potom je celé toto údolie odrezané od zvyšku sveta. Nie že by mi to vadilo potrebovala som vypnúť a oddýchnuť si od všetkého.
Odkedy pred mesiacom vyšlo na povrch že tu niesme sami, a obklopujú nás mimozemštania, bohovia a rôzne individuá ako Hulk či Iron man som poriadne nespala. Niežeby som Avengerom neďakovala za svoj život, ale vďaka tomu druhému tomu Lokimu som on takmer prišla, ako by tento svet nemal višinutích cvokov už dosť.
Keby nechcel zotročiť zem možno by som proti nemu nemala nič, napokon som fanatický blázon do nadprirodzena. Potriasla som hlavou, teraz sa musím sústrediť len na tieto prázdniny.
Už dlho som sa tešila než vypadnem a uvidím dedka. A teraz s ním strávim tri týždne, predpokladám že ma bude neustále ťahať na ryby ale po tom čo som ho skoro dva roky nevidela mu to vlastne dlhujem.
Zatočila som za roh a konečne uvidela most. Voda už siahala po okraj, pridala som plyn a rýchlo prešla na druhú stranu. Na chvílu som zastavila a obzrela sa, ešte asi dve hodiny a nebude cesty späť. Rýchlo som sa pozrela na hodinky, bolo pol siedmej večer dedko už určiťe čaká. Zaradila som a vyrazila dalej, stromy okolo mňa začali hustnúť a tak som pre istotu zapala svetlá.
Práve v tej chvíli mi priamo na kapotu dopadla postava. Splašene som dupla na brzdu a len ovlások sa vyhla najbližšiemu stromu. Nechty som zarívala do volantu a pohlad upierala na telo muža ktoré teraz skĺzlo s kapoty na zem.
Asi po piatich minútach ma napadlo, že ak s toho auta nevileziem tak ten chlap tam umrie ak sa tak už nestalo. Opatrne som otvorila dvere a vklzla d dažda, prešla som popred auto až k nehybnému teľu muža predomnou.
Keď som sa naňho pozrela trochu som si vydýchla. Ako prvé ma totiž napadlo že je to dedko, napokon toto je súkromný pozemok nik iní sem prístup nemá. No muž ktorý tu ležal mohol mať sotva tridsať.
Opatrne som si knemu klakla, a začala skúmať situáciu. Jeho hrudník sa nadvihoval, no aj tak sa nehýbal, pravdepodobne bude v bezvedomí. Natiahla som ruku a odhrnula mu z tváre prameň čiernich vlasov.
Keď som ho uvidela takmer som dostala infarkt. To je ten magor ktorý ma takmer prizabil keď sa na namestí oháňal tou svojou palicou. Rýchlo som vstala a urobila krok vzad. Veď Thor ho mal odniesť zo zeme či nie?
Naštvane som sa naňho dívala. Keby som ho tu nechala bol by to zločin? Veď prakticky to nieje človek takže do basy by ma asi nestrčili, a ktovie možno by mi ešte udelili medailu za zneškodenie verejného nepriaťela číslo jeden.
Vzdychla som si, dúfam že toho nebudem lutovať. Zohla som sa a chitila ho za ruky, ani neviem ako ale podarilo sa mi ho bez väčších ťažkostí naložiť na zadné sedadlo. Rýchlo som zabuchla dvere a utekala si sadnúť za volant. Zkontrolovala som ho v spetnom zrkadle, vyzeral že v bezvedomí ešte nejakú chvílu zostane, čo bola dobrá správa nemala som chuť sa s ním rozprávať. Naštartovala som a vyrazila k chate.
O chvílu som už vydela dedka ktorý čakal na lavičke a veselo sa usmieval keď moje auto konečne zaparkovalo. Teraz som sa už usmievala aj ja, vyliezla som z auta a hodila sa mu okolo krku. Prehovoril ako prvý. ''Neverím vlastním očiam, začínal som si myslieť že neprídeš Rebeka" pretrel si dľanami oči akoby sa chcel zbaviť pochybností. Venovala som mu ospravedlnujúci úsmev. ''Mrzí ma to nechcela som meškať, no nastala menšia komplikácia, zdá sa že tu budeme traja" odtiahla som sa a pozrela s mu do očí, jeho pohľad už však smeroval na auto.
''Ty si si sem priviedla chlapca?" rýchlo som pokrútila hlavou. ''Nie tak úplne, dedko ja som niekoho zrazila" čakala som že sa začne pítať, našťastie miesto toho aby ma začal spovedať mi Lokiho pomohol preniesť do vnútra. Uložili sme ho na gauč, a zatial čo ja som mu kontrolovala životné funkcie, dedko šiel uvariť čaj.
Sadla som si ķ nemu na gauč, našťastie to vyzerá tak že bohovia sa zotavujú rýchlo. Musí sa len vyspať a bude v poriadku.
Dedko mi medzitím priniesol čaj a prisadol si na stoličku oproťi mne. ''Vieš aspoň kdo to je srdiečko?" prihovoril sa mi tichím hlasom, a podal mi hrnček. Nemôžem mu povedať kdo Loki naozaj je, žije tu sám ani nevie čo sa za posledný čas stalo tam vonku. Čím menej toho vie tím lepšie. Tak som len pokrútila hlavou.
Bože keď si predstavím, že som sem išla aby som mala od toho pokoj. A namiesto toho tu budem tri týždne uveznená s tím ktorí to všetko zapríčinil. Mala som ho tam nechať.
Spozornela som až keď sa Loki začal mrviť. Otočila som sa k dedkovi ''prosím choď mu pripraviť hosťovskú asi tu s nami chvílu pobidne" poprosila som ho a otočila som sa späť k Lokimu.
Dedko sa postavil ''Rebeka dávaj si pozor nepoznáš ho, keby sa o niečo pokúšal povieš mi to a ja mu z radosťou ukážem svoju zbierku pušiek" usmial sa a odišiel na poschodie.
Znovu som zamerala pozornosť na boha ležiaceho na gauči.
Napadlo mi že by som mu mohla namalovať na tvár napríklad fúzy, na to však už nebol čas.

Lokiho viečka sa pohly, pomali otvoril oči a ja som sa z úžasom zadívala do tích najkrajších očí aké som kedy videla.


Pokračovanie nabudúce...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama